To bolo tak: Jozefovi bolo smutno. nigde nikto, vsade bordel, bo ani barz po sebe nepratal, sak naco aj, ked byval sam. ale feng suhej nepusti, negativna energija ta dodzube ani nevies ako. ked uz od nudy lozil po stenach a vzdychal tak, ze sa cela jaskyna triasla, vybehol von do lesa a trapil neme tvare. ale ani to nebolo ono. jednej noci si povedal, ze takto to kurva dalej nejde. nacapoval si do cutory cerstvy asfalt z nedalekeho raseliniska a siel na turu. minal dediny prekracoval horske hrebene, kochal sa krasami prirody a srdce mu pookrialo. i naostatok dosiel do mesta. bol akurat v takom tom transcendentnom rozpolozeni zo vsetkej tej krasy, nasinec by povedal, ze vnima prudenie energie celym svojim telom a nacuva odkazu vesmirnych ludi. nemal teda velmi chut natahovat sa s mestanmi, ktori vzdy narobia hurhaj, ked ho stretnu, ale zapacil sa mu zamok, co sa tycil na brale nad mestom, ta sa aj vybral tym smerom. na jednej terase zamku stretol milu dievcinu. no, milu, hysterka to bola, zjapala jak dzignuta. ale ked jej sliapol na krk, ukludnila sa a aj pokecali o zivote, o pocasi, o planoch do buducna. dost dristala, ale taky sladky hlas mala... vzal ju na vylet, pacilo sa jej. jemu sa zase pacilo, ako ho jemne stiska stehnami na siji. ukazal jej svoju noru i raselinisko, zaniesol ju do hor aj k moru. ked sa unavili spali, ked sa zobudili, blbli jak deti, dobre im bolo. Jozef si hovoril, jak je to fajne, mat kamaratku. Jedneho dna pred jaskynou zafrkal kon. Cosi zarachotilo, ako ked minule v dobrej nalade po x (slovom "iks") asfaltovych drinkoch rozmlatil jednu kovacsku dielnu. vykukol von, a tam rytier v plnej zbroji, pozeral do zrkadielka a vytlacal si jebaky. ked zbadal, ze ho Jozef sleduje, tasil. aj ona sa pribehla pozriet na hosta. vsimol si, ako nou prebehla vlna vzrusenia pri pohlade na priselca.

Situacia bola typickym prikladom absolutneho nedorozumenia. Rytier bol vybudeny kvoli hrozostrasnej oblude a nervozny kvoli bliziacemu sa stretu, len len ze nepodlahol panike. holke sa triasli kolena pri pohlade na jeho nablyskanu zbroj. inak bola v pohode, kedze tuto situaciu povazovala skor za taku akcnejsiu verziu klasickych rytierskych turnajov a tesila sa na predstavenie. Jozef si rozmrelo uvedomil, ze si bude musiet hladat novu dieru, lebo z tejto sa cochvila stane turisticka tarakcia a putnicke miesto.

Rytier bol uplne zblbnuty zo strachu a zufalo riesil vnutorny boj pudu sebazachovy vs. jeho uloha zachrancu. V zmatku urobil zopar vypadov a zakrical na Jozefa nejaku tu frazu, co si pamatal z knih. Jozef bol mrzuty a zatuzil byt niekde inde. Rytier povzbudeny drakovym pasivnym pristupom sa dostal na dosah meca a nervozne udrel Jozefa po nozdrach. Pozrime ho, kokota! povedal si Jozef a dal srandistovi frcku, ze letel desat metrov. Holka zdesene zakricala a bezala pomoct rytierovi. Chlapik bol v zlom stave, zopar rebier zlamanych, vyvrtnute koleno, ale ego utrpelo najviac. chcelo sa mu zomriet. holka mu pomohla z brnenia, horko-tazko ho nalozila na kona, samozrejme za neustaleho kriku a lamentovania. nasadla tiez a pobrali sa prec. na jozefa sa ani nepozrela.

ten sledoval celu vec so zaujatim. cosi hlboko v jeho vnutri sa hybalo, ale vynorit z bahna nevedomia sa tomu velmi nechcelo. este dlho potom ako zmizli v lese sa dival tym smerom. az sa cosi pohlo pri jeho nohach. z jedneho vaku rytierovej batoziny sa vypotacal psik. pekinsky palacovy pes, ale extremne skaredy exemplar. lenco dokazal zaostrit nadproporcnymi ociskami, rozstekal sa drzo na jozefa. ten sa prave ocital v novom rozpolozeni, nasinec by to nazval splinom. Pedantne, aj ked bez zvycajnej radosti z prace pekineza vykostil. potom zbehol do raseliniska a poriadne si logol asfaltu. A potom znova. A znova. Neskoro v noci sa dopotacal do jaskyne a zvalil sa do pelechu. Ako vzdy ked to prezenie s asfaltom, mal priserny prorocky sen. Snivalo sa mu o obrovskom nakupnom stredisku, usmievavych tlstych ludoch a preplnenych autobusoch mhd. Ked sa rano zobudil, este mu v v hlave doznievali posledne desive tony koncertu iemte smajl. okamzite hodil do krovia asfaltovu tyku, otriasol sa a bol v pohode. Pred jaskynou nasiel pozostatky uboheho pekineza. Pozbieral ich a zvysok dna pracoval na svojej apokalyptickej diorame na konci jaskyne. Sustredena praca urobila svoje. K veceru mal zase dobru naladu a rozmyslal o dalsom rozsireni svojej dioramy. Zivot sa vratil do starych kolaji.

Len pre uplnost dodam, ako dopadli ti dvaja. Postastilo sa im po dvoch drsnych dnoch narazit na samotu. pohostinni domaci sa o nich dobre postarali a zabezpecili im odvoz na zamok. z rytiera sa stal hrdina, zachranena sa donho zalubila a nakoniec sa vzali. po smrti jej otca, co bol miestny kral, ako sa bystry citatel isto dovtipil, prevzal rytier jeho miesto. remeslo to nebolo tazke, darilo sa mu, kralovstvo prosperovalo. vo vztahu im to vsak tak dobre neklapalo. z chlapika sa vyklul sebec a nasilnik, holka zase bola extremne ... ako to slusne povedat ... iracionalna, rozmaznana, samopasna a hlavne hystericka. jednoducho bordel. naviac to boli bratranec a sesternica a vy uz isto tusite, ako sa to prejavilo. mali sedem deti. jedno sa narodilo mrtve, tri sa nedozili prveho roku zivota, jedno ako namesacne vypadlo z okna na nadvorie (jozef by mal z toho pohladu radost). Chlapec, ktory sa dozil dospelosti bol dementny a dievca autistka. Kralovstvo teda nemal kto zdedit a po smrti krala bola krajina zruinovana mocenskymi bojmi slachty.

Nastastie v krcmach neprestali capovat a tak sa to dalo vydrzat. Naviac zanedlho vynasli televizor, takze sa vsetko napokon skoncilo stastne, ako sa na spravnu rozpravku patri.

Akurat jozefa skoro slak trafil, ked naozaj nadabil v jednom malebnom udoli na hypermarket. Tyzden sa z toho spamataval a ked sa konecne postavil na nohy vydal sa na dlhu predlhu put. Avsak nic dobre ho necakalo. Hypermarkety ho prenasledovali na kazdom kroku, boli mu takpovediac v patach. Ba co viac! Na paty sa mu zavesil televizny stab BBC, banda otravnych typkov, co sa ho stale vypytovala na jeho rodinu, oblubenu kapelu a denny rezim a nepomohlo ani ked im prozbijal vsetko filmarske vybavenie.

Okolnosti ho dohnali k radikalnemu rozhodnutiu: zvolil utek pred svetom a zasil sa na lazoch v komunite bioludi na Zajezovej. Tam jeho prichod vobc nevzbudil rozruch, tam su na taketo podivne existencie zvyknuti. Tam sa mu to konecne podarilo. V informatickom zargone by sa dalo povedat, ze konecne nasiel tlacitko "Power" a bez meskania ho stlacil a pat sekund podrzal.

svet ma vo svojej podstate symetricku povahu. je to ornamentalna jaskyna a ja som v jej strede. je to zvlastne a moze to niekomu pripadat sibnute, ale ja som zaroven tou jaskynou a vsetky tie nadherne tvary su moje sucasti. su pestrofarebne. vsetky farby mam rad, ja ich milujem. ale kazdu inym sposobom. velmi dolezite su kombinacie farieb a tvarov. niekedy mam pocit, ze tvar je zaroven farbou a farba je tvarom. najradsej mam stav ked sa cela jaskyna pomalicky, velmi velmi pomaly otaca, jemne pastelove farby postupne prechadzaju jedna do druhej a klzu sa po jemne strukturovanom povrchu jaskyne. niekedy su vsak farby kriklave, pohyby nasilne, je to vzrusujuce, ale ide z toho trochu aj strach. ked to zace byt neprijemne, vtedy bud odvratim zrak, alebo ked to nepomaha - a to uz som velmi nasraty - tak musim v jaskyni trochu upratat, vsetko dat na svoje miesto. potom zase zavladne pohoda a pokoj a obklopi ma znamy labyrint farieb a tvarov...

hromady pestrofarebnej plasteliny sa divoko zmietali predomnou, dychal som rychlo a preryvane, vsetky tie nadherne krasne farby frcali naokolo ako vo veternom vire, ziadnu som nemohol mat len pre seba, nevedel som ich zachytit, zacal som sa bat. natiahol som sa po nich rukou, druhou, ale preklzli mi pomedzi prsty. vsetka ta krasa odlietala nevedno kam. nesmiem to takto nechat. naplnala ma uzkost, zacal som kricat. vtedy som pochopil, ze hrubou silou tu nic nezmozem a v tom momente som dostal spasny napad: tie kusy plasteliny dokazem zastavit, ked ich pomenujem. zistil som ze, to ide omnoho lahsie ako som si myslel. mena prichadzali same odseba a s mnohymi prichadzali aj spomienky a pocity ... objavil sa priestor, zem, obloha ...

pach dymu stipal jozefa v nozdrach, hluk rucajucich sa trosiek, krik ludi a stek zbrani mu drasal usi. vsade naokolo spust, po zemi mrtvoly ludi, stare vidiecke domy v plamenoch zasahy strelnymi zbranami ho palili vo svaloch. musi zdrhat! zamieril k lesu.

poucenie: pred svetom niet uniku a aj keby, tak isto nie a lazoch v zajezovej.