To bolo tak: Jozefovi bolo smutno. nigde nikto, vsade bordel,
bo ani barz po sebe nepratal, sak naco aj, ked byval sam. ale
feng suhej nepusti, negativna energija ta dodzube ani nevies ako.
ked uz od nudy lozil po stenach a vzdychal tak, ze sa cela jaskyna triasla,
vybehol von do lesa a trapil neme tvare. ale ani to nebolo ono. jednej
noci si povedal, ze takto to kurva dalej nejde. nacapoval si do cutory
cerstvy asfalt z nedalekeho raseliniska a siel na turu. minal dediny
prekracoval horske hrebene, kochal sa krasami prirody a srdce mu pookrialo.
i naostatok dosiel do mesta. bol akurat v takom tom transcendentnom
rozpolozeni zo vsetkej tej krasy, nasinec by povedal, ze vnima
prudenie energie celym svojim telom a nacuva odkazu vesmirnych ludi. nemal teda velmi
chut natahovat sa s mestanmi, ktori vzdy narobia hurhaj, ked ho stretnu, ale zapacil
sa mu zamok, co sa tycil na brale
nad mestom, ta sa aj vybral tym smerom. na jednej terase zamku
stretol milu dievcinu. no, milu, hysterka to bola, zjapala jak dzignuta.
ale ked jej sliapol na krk, ukludnila sa a aj pokecali o zivote,
o pocasi, o planoch do buducna. dost dristala, ale taky sladky hlas mala...
vzal ju na vylet, pacilo sa jej. jemu sa
zase pacilo, ako ho jemne stiska stehnami na siji. ukazal jej svoju
noru i raselinisko, zaniesol ju do hor aj k moru. ked sa unavili spali,
ked sa zobudili, blbli jak deti, dobre im bolo. Jozef si hovoril, jak je
to fajne, mat kamaratku. Jedneho dna pred jaskynou zafrkal kon. Cosi
zarachotilo, ako ked minule v dobrej nalade po x (slovom "iks") asfaltovych
drinkoch rozmlatil jednu kovacsku dielnu.
vykukol von, a tam rytier v plnej zbroji, pozeral do zrkadielka a
vytlacal si jebaky. ked zbadal, ze ho Jozef sleduje, tasil. aj ona sa
pribehla pozriet na hosta. vsimol si, ako nou prebehla vlna vzrusenia
pri pohlade na priselca.
Situacia bola typickym prikladom absolutneho nedorozumenia. Rytier bol
vybudeny kvoli hrozostrasnej oblude a nervozny kvoli bliziacemu sa stretu,
len len ze nepodlahol panike. holke sa triasli kolena pri pohlade na jeho
nablyskanu zbroj. inak bola v pohode, kedze tuto situaciu povazovala
skor za taku akcnejsiu verziu klasickych rytierskych turnajov a tesila
sa na predstavenie. Jozef si rozmrelo uvedomil, ze si bude musiet hladat
novu dieru, lebo z tejto sa cochvila stane turisticka tarakcia a putnicke
miesto.
Rytier bol uplne zblbnuty zo strachu a zufalo riesil vnutorny boj pudu
sebazachovy vs. jeho uloha zachrancu. V zmatku urobil zopar vypadov a
zakrical na Jozefa nejaku tu frazu, co si pamatal z knih. Jozef bol mrzuty
a zatuzil byt niekde inde. Rytier povzbudeny drakovym pasivnym pristupom
sa dostal na dosah meca a nervozne udrel Jozefa po nozdrach. Pozrime ho,
kokota! povedal si Jozef a dal srandistovi frcku, ze letel desat metrov.
Holka zdesene zakricala a bezala pomoct rytierovi. Chlapik bol v zlom stave,
zopar rebier zlamanych, vyvrtnute koleno, ale ego utrpelo najviac. chcelo sa
mu zomriet. holka mu pomohla z brnenia, horko-tazko ho nalozila na kona,
samozrejme za neustaleho kriku a lamentovania. nasadla tiez a pobrali sa
prec. na jozefa sa ani nepozrela.
ten sledoval celu vec so zaujatim. cosi hlboko v jeho vnutri sa hybalo, ale vynorit
z bahna nevedomia sa tomu velmi nechcelo. este dlho potom ako zmizli v lese
sa dival tym smerom. az sa cosi pohlo pri jeho nohach. z jedneho vaku rytierovej
batoziny sa vypotacal psik. pekinsky palacovy pes, ale extremne skaredy exemplar.
lenco dokazal zaostrit nadproporcnymi ociskami, rozstekal sa drzo na jozefa. ten
sa prave ocital v novom rozpolozeni, nasinec by to nazval splinom.
Pedantne, aj ked bez zvycajnej radosti z prace pekineza vykostil. potom zbehol do
raseliniska a poriadne si logol asfaltu. A potom znova. A znova. Neskoro v noci sa
dopotacal do jaskyne a zvalil sa do pelechu. Ako vzdy ked to prezenie s asfaltom,
mal priserny prorocky sen. Snivalo sa mu o obrovskom nakupnom stredisku, usmievavych
tlstych ludoch a preplnenych autobusoch mhd. Ked sa rano zobudil, este mu v v hlave
doznievali posledne desive tony koncertu iemte smajl. okamzite hodil do krovia
asfaltovu tyku, otriasol sa a bol v pohode. Pred jaskynou nasiel pozostatky uboheho pekineza.
Pozbieral ich a zvysok dna pracoval na svojej apokalyptickej diorame na konci jaskyne.
Sustredena praca urobila svoje. K veceru mal zase dobru naladu a rozmyslal o dalsom
rozsireni svojej dioramy. Zivot sa vratil do starych kolaji.
Len pre uplnost dodam, ako dopadli ti dvaja. Postastilo sa im po dvoch drsnych dnoch
narazit na samotu. pohostinni domaci sa o nich dobre postarali a zabezpecili im odvoz
na zamok. z rytiera sa stal hrdina, zachranena sa donho zalubila a nakoniec sa vzali.
po smrti jej otca, co bol miestny kral, ako sa bystry citatel isto dovtipil, prevzal
rytier jeho miesto. remeslo to nebolo tazke, darilo sa mu, kralovstvo prosperovalo.
vo vztahu im to vsak tak dobre neklapalo. z chlapika sa vyklul sebec a nasilnik, holka
zase bola extremne ... ako to slusne povedat ... iracionalna, rozmaznana, samopasna a
hlavne hystericka.
jednoducho bordel. naviac to boli bratranec a sesternica a vy uz isto tusite, ako sa to
prejavilo. mali sedem deti. jedno sa narodilo mrtve, tri sa nedozili prveho roku zivota,
jedno ako namesacne vypadlo z okna na nadvorie (jozef by mal z toho pohladu radost).
Chlapec, ktory sa dozil dospelosti bol dementny a dievca autistka. Kralovstvo teda nemal
kto zdedit a po smrti krala bola krajina zruinovana mocenskymi bojmi slachty.
Nastastie v krcmach neprestali capovat a tak sa to dalo vydrzat. Naviac zanedlho vynasli
televizor, takze sa vsetko napokon skoncilo stastne, ako sa na spravnu rozpravku patri.
Akurat jozefa skoro slak trafil, ked naozaj nadabil v jednom malebnom udoli na hypermarket.
Tyzden sa z toho spamataval a ked sa konecne postavil na nohy vydal sa na dlhu predlhu put.
Avsak nic dobre ho necakalo. Hypermarkety ho prenasledovali na kazdom kroku, boli mu
takpovediac v patach. Ba co viac! Na paty sa mu zavesil televizny stab BBC, banda
otravnych typkov, co sa ho stale vypytovala na jeho rodinu, oblubenu kapelu a denny rezim
a nepomohlo ani ked im prozbijal vsetko filmarske vybavenie.
Okolnosti ho dohnali k radikalnemu rozhodnutiu: zvolil utek pred svetom a zasil sa na
lazoch v komunite bioludi na Zajezovej. Tam jeho prichod vobc nevzbudil rozruch, tam
su na taketo podivne existencie zvyknuti. Tam sa mu to konecne podarilo. V informatickom
zargone by sa dalo povedat, ze konecne nasiel tlacitko "Power" a bez meskania ho stlacil
a pat sekund podrzal.
svet ma vo svojej podstate symetricku povahu. je to ornamentalna jaskyna a ja som v jej
strede. je to zvlastne a moze to niekomu pripadat sibnute, ale ja som zaroven tou jaskynou
a vsetky tie nadherne tvary su
moje sucasti. su pestrofarebne. vsetky farby mam rad, ja ich milujem. ale kazdu inym
sposobom. velmi dolezite su kombinacie farieb a tvarov. niekedy mam pocit, ze tvar je
zaroven farbou a farba je tvarom. najradsej mam stav ked sa cela jaskyna pomalicky,
velmi velmi pomaly otaca, jemne pastelove farby postupne prechadzaju jedna do druhej
a klzu sa po jemne strukturovanom povrchu jaskyne. niekedy su vsak farby kriklave,
pohyby nasilne, je to vzrusujuce, ale ide z toho trochu aj strach. ked to zace byt
neprijemne, vtedy bud odvratim zrak, alebo ked to nepomaha - a to uz som velmi
nasraty - tak musim v jaskyni trochu upratat, vsetko dat na svoje miesto. potom zase
zavladne pohoda a pokoj a obklopi ma znamy labyrint farieb a tvarov...
hromady pestrofarebnej plasteliny sa divoko zmietali predomnou, dychal som rychlo
a preryvane, vsetky tie nadherne krasne farby frcali naokolo ako vo veternom vire,
ziadnu som nemohol mat len pre seba, nevedel som ich zachytit, zacal som sa bat. natiahol
som sa po nich rukou, druhou, ale preklzli mi pomedzi prsty. vsetka ta krasa odlietala
nevedno kam. nesmiem to takto nechat. naplnala ma uzkost, zacal som kricat. vtedy som
pochopil, ze hrubou silou tu nic nezmozem a v tom momente som dostal spasny napad: tie
kusy plasteliny dokazem zastavit, ked
ich pomenujem. zistil som ze, to ide omnoho lahsie ako som si myslel. mena prichadzali
same odseba a s mnohymi prichadzali aj spomienky a pocity ... objavil sa priestor, zem,
obloha ...
pach dymu stipal jozefa v nozdrach, hluk rucajucich sa trosiek, krik ludi a stek zbrani
mu drasal usi. vsade naokolo spust, po zemi mrtvoly ludi, stare vidiecke domy v plamenoch
zasahy strelnymi zbranami ho palili vo svaloch. musi zdrhat! zamieril k lesu.
poucenie: pred svetom niet uniku a aj keby, tak isto nie a lazoch v zajezovej.