Utek pred svetom

[pokracovanie pribehu o jozefovi]


Jozefa sme opustili v momente, ked za pomoci opojnnych ucinkov asfaltu pomaly a bolestivo prekonaval smutok z opatovnej samoty potom, co ho opustila kamaratka, ktora odisla s tym ... polamanym srandistom v nablizkanej zbroji. Potom sme este tak narychlo preleteli udalostami v miestnom kralovstve a skoncli sme pri tom, ze mocenske boje slachty zruinovali krajinu, ako sa dalo cakat.

Nastastie v krcmach neprestali capovat a tak sa to dalo vydrzat. Naviac zanedlho vynasli televizor, takze sa vsetko napokon skoncilo stastne, ako sa na spravnu rozpravku patri.

Akurat jozefa skoro slak trafil, ked naozaj nadabil v jednom malebnom udoli na hypermarket. Tyzden sa z toho spamataval a ked sa konecne postavil na nohy vydal sa na dlhu predlhu put. Avsak nic dobre ho necakalo. Hypermarkety ho prenasledovali na kazdom kroku, boli mu takpovediac v patach. Vsade bilbordy a z tych bilbordov sa na jozefa skerili naivne stastnucke xichty a ponukali mu hovadiny, ktore nepotreboval ani nevedel na co su a jozef furt ze neeee dajte mi pokoj, nic nechcem a oni furt ze kup si, kup si, bo vsetci kupuju po tisicoch, kto nekupuje, ten nie je v poriadku.

A ako vrchol vsetkeho, na paty sa mu zavesil televizny stab BBC, banda otravnych typkov, co sa ho stale vypytovala na jeho rodinu, oblubenu kapelu a denny rezim a nepomohlo ani ked im prozbijal vsetko filmarske vybavenie.

Okolnosti ho dohnali k radikalnemu rozhodnutiu: zvolil utek pred svetom a zasil sa na lazoch v komunite bioludi na Zajezovej. Tam jeho prichod vobec nevzbudil rozruch, tam su na taketo podivne existencie zvyknuti. Tam sa mu to konecne podarilo. V informatickom zargone by sa dalo povedat, ze konecne nasiel na huciacej bedni s napisom "JA" tlacitko "Power", bez meskania ho stlacil a pat sekund podrzal.

svet ma vo svojej podstate symetricku povahu. je to ornamentalna jaskyna a ja som v jej strede. je to zvlastne a moze to niekomu pripadat sibnute, ale ja som zaroven tou jaskynou a vsetky tie nadherne tvary su moje sucasti. su pestrofarebne. vsetky farby mam rad, ja ich milujem. ale kazdu inym sposobom. velmi dolezite su kombinacie farieb a tvarov. niekedy mam pocit, ze tvar je zaroven farbou a farba je tvarom. najradsej mam stav ked sa cela jaskyna pomalicky, velmi velmi pomaly otaca, jemne pastelove farby postupne prechadzaju jedna do druhej a klzu sa po jemne strukturovanom povrchu jaskyne. niekedy su vsak farby kriklave, pohyby nasilne, je to vzrusujuce, ale ide z toho trochu aj strach. ked to zacne byt neprijemne, vtedy bud odvratim zrak, alebo ked to nepomaha - a to uz som velmi nasraty - tak musim v jaskyni trochu upratat, vsetko dat na svoje miesto. potom zase zavladne pohoda a pokoj a obklopi ma znamy labyrint farieb a tvarov...

hromady pestrofarebnej plasteliny, zijucej, hmyriacej sa a kypiacej sa divoko zmietali predomnou, dychal som rychlo a preryvane, vsetky tie nadherne krasne farby frcali naokolo ako vo veternom vire, ziadnu som nemohol mat len pre seba, nevedel som ich zachytit, zacal som sa bat. natiahol som sa po nich rukou, druhou, ale preklzli mi pomedzi prsty. vsetka ta krasa odlietala nevedno kam. nesmiem to takto nechat. naplnala ma uzkost, zacal som kricat. vtedy som pochopil, ze hrubou silou tu nic nezmozem a v tom momente som dostal spasny napad: tie kusy plasteliny dokazem zastavit, ked ich pomenujem. zistil som ze, to ide omnoho lahsie ako som si myslel. mena prichadzali same odseba a s mnohymi prichadzali aj spomienky a pocity ... objavil sa priestor, zem, obloha ...

pach dymu stipal jozefa v nozdrach, hluk rucajucich sa trosiek, krik ludi a stek zbrani mu drasal usi. vsade naokolo spust, po zemi mrtvoly ludi, stare vidiecke domy v plamenoch zasahy strelnymi zbranami ho palili vo svaloch. musi zdrhat! zamieril k lesu.

poucenie: pred svetom niet uniku a aj keby, tak isto nie na lazoch v zajezovej.